„Je v kóme...nevieme, či sa preberie...“zneli prognózy lekárov. Po pár dňoch sa stav zhoršil.
„Odumrel mu mozog, NIKDY sa nepreberie, nebude bez cudzej pomoci vedieť existovať. Vlastne nebude existovať vôbec, pretože si to nebude už NIKDY uvedomovať.“
Nevedela som, čo na to povedať. Priznám sa neviem na takéto situácie reagovať.
Dozvedela som sa, že si ho jeho mama zobrala domov, prestala pracovať a venovala sa jeho opatere. Obdivuhodné...koľko to vyžaduje sily? Strašne veľa. Sama to neviem posúdiť, pretože nemám deti, ale som dcéra a viem, že aj moja mama by to pre mňa urobila...takisto, ako by som to urobila ja pre svoje deti.
Takto ubehol skoro rok.
Jeho stav bol stále rovnaký.Každý druhý deň k nim chodila rehabilitačná sestra. A jeho mama? Sestrička v domácej opatere na plný úväzok. Ale vždy, keď som ju stretla, vravela mi, že nádej umiera posledná...
V stredu mi prišla esemeska. Od mojej mamy. „Mareka zobrali do nemocnice a tam umrel.“
Nikto to nečakal......teda možno čakal, ale nie tak skoro....včera mal pohreb.
Všetci v niečo veríme. Marekova mama možno verila v nejaký zázrak. Zázraky sa že vraj dejú. Ale mám pocit, že nie tu na Zemi...
P.S. Nádej síce umiera posledná, ale odchádza prvým vlakom....