Už som prestávala dúfať, že by mi mohlo v živote niečo vyjsť, neustále som pochybovala. Vo všetkom... Pravdupovediac, málokedy som veci dotiahla až do konca, vačšinou som len zbabelo utiekla. Prečo mám zrazu pocit, že sa na mňa štastena usmieva? Prečo mám zrazu istotu, že som neskonale štastná? Netuším, odkiaľ ju beriem, veľakrát som sa nad tým zamýšľala.... no nepoznám odpoveď. Asi mi stačí iba ten čarovný pocit, ktorý ma k nemu ťahá.
Viem, že ma miluje, viem, že ma potrebuje, že na mňa myslí. Konečne som pre niekoho dôležitá rovnako ako on pre mňa a konečne nemusím hrať druhé husle... Ako viem, že je pre mňa ten pravý? Pretože sa máme stále o čom rozprávať? Že si plánujeme budúcnosť? Je to dostačujúce? Vraví sa, že človeka spoznáš vtedy, keď prídu ozajstné problémy. A ja ich chcem riešiť s ním. Prvýkrát mám pocit, že som milovaná a naozaj milujem. Za 25 rokov svojho života som to nepocítila nikdy. Nikdy som nemala šťastia na „normálne“ vzťahy. A tých zopár, ktoré som mala a zdali sa mi „normálne,“ nikdy nevydržali. Bola som presvedčená, že chyba je kdesi vo mne. Že som sa niekomu zunovala, že ho už nebavím, že ma chce zmeniť a urobiť zo mňa niečo, čo nie som, len aby som poslúchala na slovo. Brrr.... Teraz som zaľúbená a on ma chce preto, aká som. Nerozmýšľam, čo bude ďalej, nežijem pre to čo bude, ale pre to, čo je. Možno konám nesprávne, ale vraví sa, že jediný spôsob, ako to zistiť, je vyskúšať...