„Mami a ja tiež umriem? “začula som malého, asi päť ročného chlapčeka. Obzrela som sa. Bol krásny, milé modré očká, a aj napriek chorobe sa usmieval. Nemal vlásky.
„Je po chemoterapii, rakovinu má od dvoch rokov.“ Povedala mi smutne jeho mama, keď videla, že som sa zapozerala na jej malého anjelika.
Zoznámili sme sa. Dozvedela som sa, že rakovina sa vyskytuje v jej rodine až pričasto. Tak ako v mojej. Spýtala som sa jej, ako to všetko zvláda. Či sa to vôbec dá. Povedala mi, že dlho nemohli mať s manželom deti a Dávidko bol vytúženým dieťatkom. Ale osud to zariadil inak.
„Existuje vôbec na svete spravodlivosť?“ potichu sa ma spýtala.
„Podľa toho, čo mi hovoríš, nie.“
„Ale prečo práve môj syn? Vieš koľkokrát som si položila túto otázku. Neverím, že existuje Boh, pretože toto by nikdy nedovolil.“ Zakončila svoj monológ s neprítomným pohľadom, hľadiac na svoju ratolesť, ktorá ako keby sa nič nedialo veselo behala po chodbe.
Spýtala sa ma, prečo som tu ja.
„Môjmu lekárovi sa nepáčili výsledky, tak ma poslal sem. Tiež neviem, čo bude ďalej, ak by sa potvrdili jeho prognózy. Nemôžem sa zmieriť s tým, že by som mala rakovinu, veď len pred rokom som sa vydala, túžim po rodine a s manželom plánujeme dieťatko.“
„Čo bude ďalej? Ak by ti niečo našli, čo budeš robiť?“ spýtala sa.
„Ja neviem, naozaj neviem,čo urobím. Manžel ani netuší, že som tu.“ Stislo mi hrdlo.
„Neboj, všetko dobre dopadne.“ Povedala Emma usmiala sa na mňa. Síce sa usmiala, ale hlboko v duši mala obrovskú dieru.
Otvorili sa dvere na výťahu a vystúpil lekár, ktorý mal na starosti malého Dávidka. Všimla som si, že malý sa usmial a pozdravil.
„Tak pani Emma, malý tu ostane tak ako sme sa dohodli, podstúpi vyšetrenia a o mesiac, ak bude všetko v poriadku, môže ísť domov.“ povedal lekár
Až ma zamrazilo. Mesiac? Božemôj. Ako som sa dozvedela, malý trávi väčšinu času v nemocnici. Aj Vianoce, Nový rok, narodeniny, meniny.....Hrozné.
Emma mi popriala veľa zdravia a naše cesty sa rozišli. Keď boli na konci chodby, Dávidko sa otočil a zakýval mi.
Odkývala som. Vtedy som ho videla naposledy. O šesť mesiacov som šla na kontrolu. Spýtala som sa doktora, že či náhodou nevie, ako sa má Dávidko.
Povedal mi, že pred dvoma týždňami dostal zápal pľúc a jeho imunitný systém nevydržal. Nahrnuli sa mi do očí slzy.
„Život je kurevsky nespravodlivý“...povedala som doktorovi. „Pardon“ dodala som.
„Nič sa nedeje, takto to asi muselo byť.“
V ten deň som zistila, že nie je na svete nič dôležitejšie ako ZDRAVIE, všetko ostatné je relatívne,všetko je viac-menej zanedbateľné.
Dávidkovi nebolo dopriate žiť....dúfam, že samu v nebi sníva niečo krásne.
DOBRÚ NOC, DÁVIDKO, SPINKAJ SLADKO.
